CASTAWAY STUDIO REPORT part II

Keďže po vzhliadnutí prvej časti týchto skromných memoárov z nahrávania mi Peťo taktne naznačil, že vtipy tam obsiahnuté sú vtipné iba za určitých okolností a len pre úzky okruh zúčastnených, pokúsim sa v tomto pokračovaní zamerať na čisto vecné a faktografické ohliadnutie za ďalšou fázou nahrávacieho procesu.

V prvom rade by sme ale asi mali uspokojivo vysvetliť, prečo avizovaný vianočný termín dokončenia CD nebolo možné dodržať. Nuž stalo sa to, že do našich životov zasiahla vyššia moc, ktorá nečakane a nadobro poslala časť bratislavského štúdiového počítača do... hardwarového dôchodku. V dôsledku toho sme museli zopár spevových liniek natočiť znova, čo nám umožnilo prežiť s Olegom nejednu intonačnú deja-vu situáciu (niekedy ide predsa len dvakrát vstúpiť do tej istej rieky). Horšie však bolo, že spomenutý počítač sa radil do kategórie raritných a jeho rekonštrukcia zabrala pri všetkom úsilí niekoľko týždňov. Pomaly teda začalo byť jasné, že v decembri sa mixovať nebude, a tak sme si s Milanom Tokolym v Trnave dohodli aspoň pár dní na dokončenie gitár.

Príjemný adventný deň sme začali s Peťom v idilickej predvianočnej atmosfére (zdanlivo) poloprázdneho medzimestského autobusu, veľmi rýchlo však vysvitlo, že išlo o niečo na spôsob MHD pre všetky dediny v okolí Modry, čiže o najkomplikovanejší a časovo najnáročnejší spôsob ako sa dostať z Bratislavy do Trnavy. Nebudem zachádzať do podrobností, pretože nechcem opustiť prísno faktografickú líniu tohto reportu, isté však je, že po dvoch hodinách strastiplnej cesty sme sa ocitli pred bránami štúdia J. Po menšom kuracom občerstvení a potom, čo Milan zistil že nie je tam, kde si myslel že je (postreh pre zúčastnených J), sme sa vrhli na zvučenie akustickej gitary. Hneď sme sa tak mohli pustiť do jedinej plnoakustickej skladby „Dividing Lines“, ktorej vznik bol tak trochu netypický. Ako úplne prvá bola totiž do tejto skladby vsunutá basová linka, potom sa pridali spevy, no a až na úplný záver niekoľko vrstiev akustických gitár, na ktorých celé aranžmá vlastne stojí. Všetko sa teda zdalo tak trochu postavené na hlavu, našťastie to celé do seba začalo postupne zapadať, a tak sme sa po väčšom kuracom občerstvení mohli s touto skladbou dočasne rozlúčiť a zahrať si aj nejaký ten metal. Predtým ale ešte prišli Matúš s Yogim, ktorí so sebou priniesli aj nevyhnutné metalové nádobíčko (za ktoré patrí večná vďaka ujovi Semišovi z Tears Aside), no a začalo sa znova zvučiť. V podvečer sme sa tak mohli pustiť do gitár elektrických, konkrétne do rôznych vyhrávok (čiže do sól, ktoré nie sú tak úplne sólami), ktoré sa na naše prekvapenie vyskytujú v našich skladbách v pomerne vysokej miere. Veľmi často sú skryté pod spevmi, a tak sme museli skoro každú jednotlivú gitarovú melódiu detailne porovnať s paralelnou vokálnou, čo bola úloha ako stvorená pre Milanov legendárny sluch. No a keď sme všetky harmónie očistili od rôznych nežiadúcich sekúnd a iných neľúbozvučných okamžikov, mohlo sa to nahrať. Večer nás teda zasiahol pomerne skoro a nečakane, no a po tradičnej polievke v tradičnej pizzerii sa mohlo ísť tradične ešte čo to poskúšať. Postelové hranie (opäť bez akýchkoľvek homosexuálnych konotácií) ako aj následný spánok boli do značnej miery poznačené pomerne polárnou teplotou v našej izbe, takže Milanov ranný dotaz, prečo sme si nevypýtali spacáky, jednoducho zaskočil. (Spacáky sme síce nemali, ale našťastie sa našla pomerne bohatá zásoba medoviny... mimochodom, za zmienku stoja trnavské vianočné trhy, okolo 9 večer sme tam nenašli nikoho ...?1?).

Celý nasledujúci deň (tuším že išlo o 15. 12., ale to len tak pre poriadok) sme strávlili vychytávaním vyhrávok a najrôznejších atmosférických zvukov, ktoré naši gitaristi klasifikovali ako „delfíny, veľryby a taburetky“ (zvláštne asociácie, ale na ich obranu treba uviesť, že Matúš v tom čase finišoval s vyčerpávajúcou diplomovou prácou na tému Chránených krajinných oblastí a Peter je ešte mladý). Keď sme prispeli nejakou tou vyhrávkou do každej skladby, mohli sme sa spokojne vydať domov s vedomím, že tie naozajstné sóla nás ešte len čakajú, ale aj napriek tomu sme za sebou cítili veľmi produktívne strávené dva dni.

Tesne pred vianocami sme sa do Trnavy s Peťom vrátili, aby sme sa pokúsili definitívne doaranžovať predovšetkým spomenutú akustickú skladbu. Večer predtým sme však nezabudli vynechať bratislavské vianočné trhy, no aj napriek intenzívnemu nasávaniu láskyplnej atmosféry sme bez problémov dorazili v krutú rannú hodinu na stanicu. Menší problém bol v tom, že zatiaľčo ja som sa nachádzal na železničnej, pomerne zneistený gitarový hrdina mi volal z autobusovej. Ani táto mierna priestorová nezrovnalosť nás samozrejme nezastavila a po chvíli sme sa aj s Milanom ocitili v štúdiu. V ten deň sme si s ním tak trochu vymenili úlohy, pretože akustické aranže Milana tak pohltili, že postupne sám vystriedal pred mikrofónom gitaru a pestrú paletu najrôznejších perkusií, zatiaľčo ja s Peťom sme sa na neho z réžie usmievali a podporovali ho v jeho zmysluplnom Castaway zápale. Po pár hodinách Milanovej školy aranžovania sme sa rozlúčili a zaželali príjemné sviatky v nádeji, že keď budeme odchádzať nabudúce, už to bude aj s cédečkom v ruke J.

Ak teda opäť nevstúpi do hry vyššia moc v podobe skôr väčších než menších technických problémov, alebo iný neprajný depešácky Deus ex machina, ďalšia (fakt čisto faktografická) časť reportu týkajúca sa nášho prvého nahrávacieho procesu bude už naozaj posledná...

A.