CASTAWAY STUDIO REPORT

Keďže Castaway je v podstate hrajúci spolok vyznávačov najnovších, pokiaľ možno adrenalínových športových odvetví, nikoho neprekvapilo, že dva týždne pred vstupom do štúdia sme sa ešte len chystali naskúšať tri úplne nové skladby (inými slovami jednu tretinu CD). Do toho bolo treba venovať jednu skúšku More Than Festu a je jasné, že začiatok septembra bol pre nás celkom hektický. V predvečer odchodu do štúdia sme si ešte všetko posledný krát prešli, zmenili niečo skoro v každej skladbe a okolo druhej v noci sme usúdili že by sme mohli byť relatívne pripravení. Nakladanie bicích do auta vzbudilo uprostred idilickej petržalskej noci pozornosť policajnej hliadky, ktorej členovia však po krátkej konverzácii prehlásili že sú depešáci a ušli pred nami ako „20 - 30 ľudí na koncerte v Babylone“. A tak sme sa mohli pobrať, či už autom, na bicykli alebo výťahom, na výdatný posledný odpočinok, ktorého výdatnosť však bola značne ohraničená ranným zrazom a odchodom do Trnavy...

-12. 9. 2005 - 6:30 a.m.

Po prvýkrát v histórii Castaway sme sa zišli viacmenej v stanovený čas, čo bolo nepochybne dobrým znamením (provokatér by mohol povedať že to bolo aj tým, že Matúša priviezol Janko, Peťo, ktorého budík občas zabudne zazvoniť, bol radšej zobudený telefonicky, no a ja som pre zmenu spať nešiel vôbec, čo je môj najoverenejší trik ako nezaspať). Okrem nás štyroch sa pridali a výrazne tak zvýšili vekový priemer expedície Mayo a v súčasnosti „siedmy člen kapely“, Oleg. Po povinnej zastávke v hypermarkete sme tak mohli vyraziť smerom k svetlejším zajtraškom, čo v tomto prípade znamenalo do Trnavy...

V prvom rade treba vysvetliť, že z finančných a časových dôvodov sme sa rozhodli nahrávanie rozdeliť do troch etáp, ktoré sa majú odohrať v dvoch rôznych štúdiách. Prvá fáza znamenala nahrať bicie, basu a gitary, na čo sme si vybrali štúdio J v Trnave a päť dní, od 12 do 16 septembra (aspoň myslím). Majiteľ štúdia Milan Tokoly si za pár rokov činnosti vybudoval viac ako slušné renomé, svoje nápady tu pravidelne zhmotňuje široká paleta hudobníkov - od amerických jazzmanov cez elitu slovenského gospelu, popové stálice z Music Boxu, až po občasných metalových nadšencov. Vedeli sme teda, že zvukovo sa môžeme bez obáv plne položiť do Milanových rúk, čo začal dokazovať už od samého začiatku. Hneď ako sme mu priblížili našu predstavu o zvuku bicích sa Milan uviedol do pohybu a asi po piatich hodinách znelo z reprákov presne to, čo sme si predstavovali. Bez akýchkoľvek triggerov, samplov a podobných hračiek, bicie ktoré budete počuť sú stopercentne akustické, iba mikrofóny, jeden „legendárny“ preamp a predovšetkým Milanove nadľudské ucho. Krátko po obede nás Oleg s Mayom zanechali nášmu osudu a my sme sa pustili do práce...

Menší problém nastal, keď sme zistili, že naprogramované tempá, ktoré sme starostlivo pripravovali v podstate celý august sú po vyexportovaní do iného softwaru nejaké „čapaté“ a ako také v podstate nepoužitelné. Keďže takmer v každej skladbe máme zopár tempových zmien, nové programovanie metronómu bola celkom dlhá, nákladná ale zrejme nevyhnutná záležitosť. Našťastie Janko sa s metronómom a aj so študovaným bubeníkom Milanom vyrovnal viac ako v pohode a prvý večer sme končili podľa plánu relatívne veľmi skoro. Nehovoriac o tom, že popri nahrávaní Janko stihol zájsť na mestskú políciu zaplatiť kilo za blbé parkovanie (mimochodom výška tejto pokuty je zrejme prvým trnavským primátom Castaway, o tom druhom sa dočítate o chvíľu). V noci sme si  ešte s Matúšom hodili asi na hodinku „meno, mesto zviera, vec“ a keďže voľba padla na veľmi plodné písmeno „S“, Peťo a Janko zaspávali počúvajúc výkriky typu slon, syseľ, stôl, Svidník, Seattle, streptokok, Svetlana... (fakt by som vedel pokračovať veľmi dlho..............................................................)

Deň druhý sa niesol celý v znamení bicích, natempovanie našej najdlhšej skladby nám trvalo asi dve hodiny a tak sme postupne začali nabalovať mierne nestíhanie. Okrem nahrávania sme sa dôkladnejšie zoznámili s trnavskými reáliami. V prvom rade asi nikomu, kto je odkázaný na stravovanie vo fast foodoch neujde, že Trnava je zrejme mesto s najväčším počtom stánkov s kebabom vzľadom na počet obyvateľov. Vysvetliť sa to nedá zrejme nijak, ale ak by mal nejaký začínajúci sociológ záujem... môže to byť zaujímavý výskum. V ten istý deň sa nám pri nákupe potravín podaril absolútne kapitálny úlovok – v pudingovej sekcii nám okamžite padlo do oka jedno jediné posledné balenie BB pudingu s pôvodným, na Peťa sa podobajúcim „starým chlapcom“. Samozrejme s kúpou sme neváhali a stali sme sa tak hrdými podielovými spoluvlastníkmi posledného obalu BB pudingu so starým chlapcom (čo je mimochodom druhý trnavský primát Castaway... ak by mal nejaký začínajúci psychiater záujem....). Večer nás prišiel pozrieť Yogi, ktorý nám priviezol gitarové aparáty a selankový večer v pizzerii sa trochu pokazil, keď Yogi zistil, že mu s auta medzičasom zmizlo autorádio. Snáď mu náladu aspoň trochu vylepšil pohľad na BB puding, a fakt, že o deň neskôr sa ku nám vráti aj s basou.

V stredu ráno Janko dokončil bicie a hneď potom sme sa vrhli na gitary. Milan opäť zapracoval a kombináciou dvoch rôznych hláv a dvoch bední vyčaroval presne ten zvuk, ktorý sme hľadali. Matúš si tak mohol zapojiť gitaru, ktorú neodpojil až do neskorého večera. Keďže sme už chronicky trochu zaostávali za harmonogramom, museli sme začať ťahať citeľne nadčas. Vo večerných hodinách unaveného Milana vystriedal Jožo „Jožík Chopko“, ktorý sa potom pravidelne objavoval aj v nasledujúcich dňoch. Aj s Chopkovou pomocou sme tretí deň stihli urobiť kompletnú Matúšovu rytmiku a večer spokojne čakali na Yogiho, ktorý mal rezervovaný štvrtok. Yogi prišiel síce bez autorádia, ale zato s basou požičanou od Oskara Rózsu, čo ešte viac zvýšilo jeho entuziasmus. V ten istý deň odišiel Janko a tak sme už iba štyria skončili v osvedčenej pizzerii, tentokrát vďakadušanovi nikomu nezmizlo nič. V noci sa ešte všetci tak na 2 hodinky chopili svojich nástrojov (bez akýchkoľvek dvojzmyslov) a po prehratí zopár skladieb sa išlo spať. Bude to znieť ako veľmi blbé klišé, ale hudba nám začala postupne napĺňať absolútne celý deň. Od rána sa nahrávalo, no a po večeri bola unplugged skúška, ktoré sa raz skončila tak, že Peťo zaspal držiac akord na gitare, zatiaľ čo hrajúci Matúš si to všimol až po odohratí celej skladby... it´s only rock n roll...

Štvrtý deň bol teda v znamení Yogiho a basgitary, krátka pauza bola vyplnená klasickým kebabom, mesiac vystriedal slnko tak ako Jožík vymenil za mixpultom Milana a Yogiho začali postupne bolieť prsty. Matúš v producentskom ošiali spoznal čaro basových slideov a neustále ho napadali nové miesta, kde by sa dali aplikovať. Večne pokojný Yogi našťastie pochopil že podobné nápady nechodia ani na koncerte, ani v skúšobni a v podstate za jazdy trpezlivo prearanžovával basové linky, no a Peťo a ja sme sa na tom dokonale zabávali netušiac, že skôr či neskôr sa aj my staneme obeťou Matúšovej štúdiovej kreativity. Okolo desiatej si Yogi vychutnal posledný slide a ponáhľal sa vyspať do roboty, zatiaľ čo nám „Trnavákom“ Jožík ukázal úplne nové miesto s kebabom, otvorené celú noc. Pred spaním sa samozrejme trochu hralo, zatiaľčo na stole sa hromadili neotvorené fľaše s omamnými nápojmi...

Piatok zahájil nahrávanie Peťo, ktorý nasadil slušné tempo, pretože večer už musel „bačovať“ na koncerte Janesession v Bratislave. Okolo piatej poobede ušiel na vlak a tak sme ostali iba Matúš, Jožík a ja a pred nami posledné gitarové úpravy a opravy, ktoré sa aj s nastavovaním zvukov pretiahli do druhej rána. O dve hodiny neskôr sme s Matúšom sedeli vo vlaku smerom do Bratislavy a naivne sme si mysleli, že to najnáročnejšie už máme za sebou...

Po týždňovej pauze sme sa aj s „trnavskými“ dévedéčkami objavili v Dúbravke v štúdiu Package a po otestovaní Milanovej odolnosti sme sa rozhodli zaútočiť na nervovú sústavu Olega Gála. Po vyriešení všetkých diškubritúr s garretmi, softwarmi a pluginmi rôzneho druhu sme mohli smelo prikročiť k druhej etape – spev. V praxi to znamená hodiny, hodiny a hodiny strávené pred mikrofónom, hektolitre vypitého čaju ( a ok, aj nejaké to víno), stále rastúci počet nových športových disciplín, ktoré praktikujeme vtedy, keď Oleg edituje to, čo nám vyšlo z hrdla a v neposlednom rade aj postupné približovanie sa tomu, čo vo svete ideí od nepamäti existuje ako prvý album Castaway. Keď si všetci poriadne a s chuťou zaspievame, pridáme k tomu s Olegovou pomocou klávesové linky a snáď aj ľahšie samplíky. No a hneď potom bude nasledovať tretia a záverečná fáza, keď sa vrátime do Trnavy a len čo Matúš s Peťom spustia zopár sól a akustík, bude treba celý ten guláš zmixovať. Mimochodom v životoch našich gitaristov sa medzitým udiali zmeny absolútne zásadného významu. Peťo začal uprostred nahrávania študovať chémiu, no a Matúš začal chodiť na Karate (on tomu hovorí Kung fu).

Jednoducho svet už nebude nikdy taký ako pred tým, keď po Bratislave prúdili zástupy nič netušiacich depešákov a my sme mohli spokojne vysloviť slovo kebab bez toho, aby to spôsobovalo akékoľvek nežiadúce následky...

A.